V stredu sme prišli po prvýkrát do nemocnice. Podľa plánu naša prvá stáž začína na oddelení všeobecnej chirurgie. Oddelenie B, výťah, tretie poschodie. Na „recepcii“ sedel veľký mladý Grék, predstavili sme sa mu, že sme študentky na erazmus pobyte a budeme u nich stážovať. Usmial sa a predstavil sa nám – Makis, a vzal nás do malej miestnosti, kde vykúkali ďalší mladí Gréci. Boli to naši noví spolužiaci a verní parťáci, študenti piateho ročníka. Tak po poriadku Bill (Vasilis), Nikos, Manolis a Jorgos. Ujal sa nás doktor, ktorý najprv vyzvedal, či je Česká republika a Slovensko v Európskej únii. Nuž áno, sme :-). Preberali sme akútnu pankreatitídu, samozrejme skoro všetko v gréčtine. Hneď potom nás naši chlapci pozvali na kafé. Vyšli sme pred nemocnicu, kde sme začali zisťovať ako to v heraklionskom špitáli vlastne funguje. Keďže Grécko je v kríze, lekári už 4 mesiace nedostali zaplatené za služby a preto sú už 3 týždne v štrajku. Funguje len pohotovosť, kde sa robia menšie zákroky a operujú sa len akútne stavy. Štrajk je plánovaný dovtedy, kým sa neobjavia peniaze, čiže nikto nevie dokedy...Vrátili sme sa na oddelenie, kde sme zašli pozdraviť profesora, šéfa chirurgie, spokojne si sedel vo svojej kancelárii s dymiacou fajkou. Vlastne takmer všetci Gréci fajčia, vždy a všade. Lekárov a sestričky nevynímajúc. Keď som sa spoznala s jedným cievnym chirurgom, ktorý si práve zapaľoval cigaretku a zadivila som sa, že cievny chirurg a fajčí? Odpoveď bola, že to je jediný spôsob ako prežiť. :-)
Na našom oddelení máme obľúbenú miestnosť, kde často vysedávame, takú malú kuchynku. Tam sa stretávajú lekári, sestričky a študenti, momentálne je to srdce nášho oddelenia, keďže sa takmer nepracuje. Všetci lekári sa nám predstavujú krstným menom, usmievajú sa a zaujímajú sa o nás. Kde sme včera boli, čo sme už videli, ako sa nám páči, čo si o Grékoch myslia Slováci... Hmmm...Obrovská zmena po chladných a sterilných vzťahoch v pražských nemocniciach. Nie je to len divadlom, ktoré na nás Gréci skúšajú, tie vzťahy sú skutočné. Študenti si tykajú so všetkými lekármi (okrem profesora), spoločne vtipkujú, nadávajú, fajčia, kávičkujú, operujú (momentálne minimálne) a obedujú. A samozrejme my s nimi. Sme ako veľká rodina.
V našej kuchynke vedieme aj siahodlhé rozhovory o situácii v krajine. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, ale každého Gréka v kútiku duše trápi neistý osud ich vlasti. Vinia z toho politikov, neveria im, neveria ani, že im pomôže pomoc z únie, lebo podľa nich skončí celá finančná podpora vo vreckách čelných predstaviteľov Grécka. Sú presvedčení, že miera korupcie je tak vysoká, že ich nepredčí nikto v únii. Vezmite si napríklad naše oddelenie. Fungujeme len na emergency. Ale... Ak niekto zaplatí cash profesorovi, tak ho zoperujeme, vezmeme mu biopsiu, vyšetríme ho, aj keď nie je akútny. To je realita. Každý o tom vie a nikto nič nepovie. Momentálne máme na izbe pani, už šiesty deň čakajúcu na operáciu žlčníka, doposiaľ nezaplatila, a tak sa neoperuje. Včera som sa na obede dozvedela, že sa prišli príbuzní hádať s profesorom. Výsledok? Zatiaľ žiaden, ak sa to zmení, sľubujem, že vás budem informovať.
V kuchynke máme plnú chladničku jedla a pitia. Môžeme si dať čo len chceme. Džús, syr, jogurt, sušienky..?? Obedy sú v nemocničnej jedálni zdarma, síce oficiálne len pre slúžiacich lekárov, ale ktokoľvek, kto príde v bielom plášti si obed bez problémov môže zdarma zobrať. Keď sa ich pýtam, či si nemyslia, že aj takéto síce príjemné sociálne výhody možno tiahnu štát ku dnu, tak nechápu na čo narážam.
Naši piati kamaráti, sa o nás vzorne starajú. Nikos nás každý deň na svojom BMW, ktoré dostal od starého otca vyváža domov. A keď mu argumentujeme, že máme aj autobus, tak sa hnevá. V štvrtok poobede sme zašli na námestie v Heraklione na kávu. Gréci kávu milujú, Manolis mi vysvetľuje, že si vôbec nedokážem predstaviť ako je pre nich káva dôležitá. Aj keby sa mali rozhodnúť, či si za posledné peniaze kúpia chlieb alebo kávu, voľba by bola jasná, káva. V príjemnom prostredí kaviarničky pri fontáne, sa dozvedám, že ich situácia po škole je možno ešte horšia ako naša v Československu. Keďže majú priveľa lekárskych fakúlt, ktoré chŕlia absolventov, tak sa nemajú po škole kde zamestnať. Funguje to asi takto. Mladý lekár si vyberie miesto na určitom oddelení v určitej nemocnici, kde sa napíše na čakací zoznam. Trvá to v priemere asi 3 roky, kým sa mu uvoľní miesto, aby tam mohol začať pracovať. Neuveriteľné??? Ale pravdivé a kruté. Tak čakajú, a medzitým pracujú nikde inde. Kde? To už záleží na šikovnosti každého z nich. Mnohí to vzdajú hneď na začiatku a odchádzajú do zahraničia. Častým cieľom je Nemecko a na to myslia aj naši chlapci.
Večer vyrážame do mesta, chlapci nás zoznamujú s ďalšími a ďalšími ľuďmi, už mám v tom zmätok. V bare stretávame kardiochirurga, Mikea, ktorý nám všetkým platí panáky. Zo všadiaľ nás uisťujú, že toto sú Gréci, pohostinní, šialení, milí, pre mňa a Martinu síce vzrastovo príliš nízki, ale sú to oni a takých ich máme rady!